Čo
robí obraz s človekom ešte predtým, než ho začneme
vysvetľovať? Stretnutie s Giottom, Berninim a Maxom
Imdahlom ako pozvanie učiť sa znovu vidieť – pomaly, pozorne
a do hĺbky.
Niektoré
knihy treba čítať očami, iné trpezlivosťou. A niektoré
najmä tichom. Giottove
fresky v aréne nie
sú jednoduchým čítaním, ale pozvaním učiť sa vidieť inak.
Max Imdahl nás vedie späť k samotnému obrazu – k líniám,
rytmu, napätiu a priestoru, v ktorých sa rodí význam.
Kto sa odváži vstúpiť do tohto dialógu, môže objaviť, že
umenie nie je ilustráciou príbehu, ale miestom stretnutia.
Keď som si kúpil
knihu Giotto
– Fresky v aréne,
tešil som sa na obrázky. Po Assisi, po stretnutiach s Giottom
"naživo", po dlhých hodinách pred freskami som dúfal, že sa
k nim budem môcť vracať aspoň prostredníctvom reprodukcií.
Keď som knihu otvoril, našiel som jediný obraz – na obálke.
Zvyšok bol text. Hustý, náročný, miestami takmer
nepreniknuteľný. Najprv prišlo sklamanie. Potom otázka: Čo
ak práve toto je pozvanie? Nie
k ďalšiemu pozeraniu sa na obrazy, ale k učeniu
sa vidieť.
Táto kniha nie je album. Je školou pohľadu. A možno aj
školou trpezlivosti, ticha a pokory.
Imdahl
sa v podstate sa snaží o asketiku pohľadu. Očisťuje ho
od nánosov učenosti, slov, interpretácií a teórií. Nie
preto, že by nimi pohŕdal, ale preto, že zakrývajú prvotnú
skúsenosť. V knihe nás učí, akoby nanovo vidieť
a pristupovať k dielu. Je to tréning vnímania. Giotto je
pre Imdahla "vhodným" terénom, lebo Giotto neilustruje príbeh,
ale organizuje videnie. Jeho fresky usmerňujú pohľad, vytvárajú
napätie, budujú priestor a rozkladajú čas. Giotto maľuje
spôsobom, akým sa svet zjavuje človeku. U Giotta bol obraz
fenomenologický a tak umožňoval čisté videnie. Imdahlov
prístup je radikálny – ak sa nenaučíš pozerať, žiadny výklad
ti nepomôže. Bez pozerania, nič neuvidíš. Akoby ste sa slepému
snažili vysvetliť, ako vyzerá slon…
Možno je najväčším
darom tejto knihy to, že nás nakoniec privedie späť k obrazu
– tichších, trpezlivejších a pozornejších. Nie
s hotovými odpoveďami, ale s jednoduchou otázkou: Čo
vlastne vidím?A možno
práve v tejto otázke sa začína to najpodstatnejšie –
nielen porozumenie umeniu, ale aj hlbšie vnímanie sveta, ľudí
a seba samých. Lebo nie všetko, čo je dôležité, sa dá
hneď pochopiť. Niektoré veci sa dajú len dlho
a mlčky pozerať.
Max
Imdahl bol
nemeckým historikom umenia a prednášal na univerzite
v Bochume. Venoval sa najmä interpretácií umenia a reflexií
metód výskumu v umení.
Rok
vydania: 2025, počet strán: 224, Minor